História
Určite si mnohí z vás myslia, že sa jedná o východnú alternatívnu medicínu. Opak je však pravdou. Kraniosakrálna terapia bola vyvíjaná radou lekárov na západe - v Amerike.
Už v tridsiatych rokoch 20. storočia americký osteopat William Garner Sutherland zistil, že popri srdcovom a dýchacom rytme v našom tele pulzuje ešte tretí rytmus, ktorý dáva do pohybu celé telo, vrátane kostí lebky. Túto neviditeľnú životnú silu nazval dych života a spozoroval, že má súvis s mozgovomiechovým mokom. Podľa neho práve potencia dychu života vyvoláva pulzáciu tekutiny vo vnútri mozgovomiechového systému, takže v jednej fáze tekutina stúpa smerom k hlave a v druhej klesá ku kosti krížovej. Myšlienky doktora Sutherlanda vedecky podporil a rozvinul americký lekár John Upledger.
Nečakaný objav
Na začiatku jeho objavu kraniosakrálneho systému bol pacient menom Delbert. Dr. John Upledger sa pri operácii Delberta dostal do úlohy asistenta. Museli sa prepracovať až k miechovému kanálu, ktorý vedie vo vnútri stavcov. V miechovom kanáli sa nachádzajú tri vrstvy - mäkká blana mozgová, pavúčnica a tvrdá blana mozgová. Pri Delbertovej operácii sa chirurgovia dostali až k tvrdej blane mozgovej, kde sa nachádzalo zvápenatené ložisko. Úlohou Johna Upledgera bolo pinzetami udržať túto blanu nehybnú, aby jeho kolega mohol odstrániť ložisko. Na vlastné počudovanie nebol schopný túto relatívne jednoduchú úlohu splniť. Membrána sa pomaly rytmicky pohybovala. Tieto pohyby neboli synchrónne ani s dychom pacienta, ani so srdcovým tepom. John Upledger videl to, čo William Sutherland už empiricky zistil dávno pred ním a tým bol kraniosakrálny systém.
Kraniosakrálny systém máme v tele úplne všetci. Tvorí ho trojvrstvový membránový systém, v ktorom neprestajne prúdi mozgovomiechová tekutina. Tvorbu tekutiny riadia mozgové komory. Mozgovomiechová tekutina vyživuje a detoxikuje nervovú sústavu. Mozgomiešna tekutina - likvor, sa nachádza v "obale" zvanom tvrdá mozgová blana. Táto blana sa pripája k lebečným kostiam, k stavcom krčnej chrbtice, ku krížovej kosti ako aj ku všetkým malým otvorom v lebke a v stavcoch, ktorými vedú nervy do celého tela. Kraniosakrálny systém teda úzko súvisí s celou nervovou sústavou a pokiaľ funguje nedostatočne, zhoršuje sa prenos nervových impulzov v tele a tým aj jednotlivé telesné funkcie.
Likvor pulzuje pod tvrdou blanou mozgovou v pravidelnom rytme. Zistilo sa, že všetky kosti, vrátane kostí lebky, sa musia prispôsobovať zmenám tlaku tejto tekutiny počas pulzácie. Takže William G. Sutherland sa nemýlil - celá lebka sa rytmicky zmenšuje a zväčšuje. Dnes sa už vie, že to spôsobuje príliv a odliv mozgovomiechovej tekutiny. Kraniosakrálny terapeut dokáže tento rytmus cítiť aj v iných častiach tela, nielen na hlave.
Počas embryonálneho vývoja človeka vzniká ako prvý rytmus a naopak, zaniká ako posledný až približne 15min po smrti človeka.
Jemnosť
Pre mnohých ľudí, zvyknutých na klasickú masáž, je
nepochopiteľné, ako môže tak jemný a citlivý dotyk spôsobiť silné zmeny v
organizme. U kraniosakrálnej terapie ide skutočne len o jemné
prikladanie rúk s váhou dvojeurovej mince. Silný tlak
vyvoláva protitlak, čiže odpor, pri jemnom dotyku sa telo dokonale
uvoľní a otvorí sa liečivému procesu. Zároveň sa aj terapeut otvára
svojej intuícii a necháva sa viesť svojimi rukami. Nie hlava, ale ruky
sú v tomto prípade nástrojom na získavanie informácií a komunikáciu s
pacientom.
John Upledger začal učiť kraniosakrálnu
terapiu okrem zdravotníkov aj laikov, hoci ho za to kolegovia lekári
odsudzovali. Keď však v roku 1976 robil výskum na deťoch s poruchami
učenia na štátnych školách v Michigane, zistil, že až päť percent detí
má nejaký druh mozgovej dysfunkcie a budú potrebovať vyšetrenie, časť z
nich aj liečenie kraniosakrálnou terapiou. Na to však nestačil počet
vyškolených terapeutov. Doktorovi Upledgerovi sa podarilo zorganizovať
kurz pre laikov na miestnej škole pre deti s kombinovanými chybami. Tak
čoskoro zistil, že človek nemusí byť lekárom, aby sa stal dobrým
terapeutom kraniosakrálnej terapie. Hlavnými požiadavkami pre
absolventov kurzov boli podľa neho nadšenie, súcit a vnímavosť. Pre
laikov vyvinul desaťstupňový systém ošetrenia kraniosakrálnej sústavy,
ktorý ak sa nerobí násilne, ale s náležitou jemnosťou, nemôže ublížiť.
Človek môže dokonca pomôcť sám sebe.
V každom prípade túto terapiu podstupujú aj zdraví ľudia, lebo sa po nej cítia plní energie, šťastnejší a spokojnejší. Posilňuje sa imunitný systém, stresová hladina sa znižuje a zlepšuje sa rovnováha hormónov a pocit telesnej a duševnej pohody. Podľa všetkého je kraniosakrálny systém jadrom, v ktorom sa stretávajú riadiace mechanizmy tela, mysle, emócií a duše a kraniosakrálna terapia dokáže obnoviť ich vzájomnú súhru.